Cornelia Hawkstone

Charakter:

Cornelia Hawkstone je žena v stredných rokoch. Na 48 ročnú ženu, ma na tvári už pomerne veľa vrások- Niektoré od radosti, niektoré od starosti. Tak, ako sa na ženu, ktorá si prežila toľko čo iná patrí. Všetky jej skúsenosti, spomienky, strasti a radosti sa ukrývajú za jej svetlozelenými očami. Jej korunou krásy vždy boli jej husté vlasy gaštanovej farby, ktoré sem tam prepletie nejeden strieborný vlas, ktorý sem tam berie ako súčasť života, ktorý prirodzene musí prísť a niekedy ako niečo, čo jej dáva jasne najavo, že už nič nie je tak ako bývalo. Mala krásne plne krivky, hlavne vďaka tehotenstvu, no choroba, ktorá ju trápi ju o ne pripravila. Vyzerá krehko, aj hlavne vďaka bledej pleti a vystúplim lícnym kostiam, no pravda je, že boj s chorobou ju len viac posilnil- možno nie na tele, ale na duchu určite a to ju vedie, aby sa znova dostala do starej kondície rýchlej, mrštenej a silnej tieňolovkyne, ktorý po boku svojich priateľov a manžela vyhrávala boj za bojom a tak obhajovala ako meno svojej rodiny, tak aj rodiny svojho mažela. Cornelia je nebojácna žena s rafinovanosťou líšky. Každého okúzli svojim šarmom a charizmou, pokojným a priateľským chovaním. Málokedy zvýši hlas a ak áno, ide o vážnu vec. Vždy si úpenlivo stojí za svojim názorom a rozhodnutiami, len málokedy ich zmení, či pripustí , že sa mýlila. (čo aj tak často nerobí.)
Je to síce milujúca matka, ale od svojich deti vždy vyžadovala disciplínu, rešpekt a zodpovednosť. Vlastne všetky tieto vlastnosti očakáva od každého, lebo poslanie tieňolovcov berie veľmi vážne. Vie, že možno bola na svoje deti niekedy tvrdšia, ako by bola iná matka, ale chcela z nich vychovať len dobrých tieňolovcov zo vštiepenými morálnymi záadami. Taktiež si uvedomuje, že všetky jej deti si idú svojim smerom a z jej výchovy si vzali asi len zodpovednosť a radosť pre boj proti zlu. Vie, že v boji nebude už tak užitočná, hlavne keďže je ešte stále chorá a úspešne sa lieči, ale je pripravená dohliadnuť na to, že slabé články sa nedostanú k boju na život a smrť, medzi dobrom a zlom.

Minulost:

Cornelia bola už od mala ctižiadostivá a túžila patriť medzi najlepších. Chcela, aby si ľudia jej meno pamätali a vyslovovali ho s úctou a vedomím, že niečo pre tieňosvet urobila. Vždy sa usilovne snažila vo svojich štúdiách. Verila a vlastne verí, že teoretické vedomosti sú v boji rovnako potrebné ako aj tie praktické. Aj na tých vždy pracovala, snažila sa vycibriť svoje reflexy, rýchlosť a boj zo zbraňami. Mala šťastie, že od malička vyrastala medzi deťmi, ktoré chceli byť ako ona. Tak stretla svojho manžela s ktorým prakticky vyrastala a aj keď chcela byť vždy známa bojovníčka, chcela byť aj manželka a matka a vedela, že po jej boku bude práve Michael, ktorého mala rada od malička. Vzali sa veľmi mladý, už keď mali len osemnásť. Roky si užívali života tieňolovcov, plný boja, nebezpečia a adrenalínu a po štyroch rokoch prišiel na svet ich prvý syn. Prevzala tak skôr úlohu matky, no nikdy nezabudla na to, že je tieňolovkyňa. Keď uvažovala nad úplným návrtom k boju, začala pokukovať po skupine mladých ľudí nazývaných Kruh. Páčilo sa jej, čo hovorili, verila, že prídu s niečím, čo si ľudia budú pamätať. No skôr, než si to stihla naozaj rozmyslieť, zistila že je znova tehotná a tak sa rozhodla ostať pri deťoch. Až neskôr si uvedomila, že príchod jej druhého syna bolo zrejme znamenie, aby sa ku Kruhu nepridala a ako sa ukázalo, bolo to aj tak dobré. Spolu s manželom sa celé roky intenzívne venovali výchove ich synov a zároveň dianiu v Idrise. Cornelia tak našla dokonalú rovnováhu medzi materstvom a bojom. Keď sa všetko v ich svete zvrtlo, bola medzi prvými, kto utekal do boja. Chcela ochrániť ako svojich ľudí, tak aj svoje deti. Tie ju motivovali k túžbe vyhrať. Lebo deti potrebujú svoju matku a ona by nikdy nedopustila, aby ju nemali. Hlavne malý Max, ktorý ju potreboval snáď v tej dobe zo všetkých najviac. Jednoducho v boji nemohla zomrieť. Musela bojovať, prežiť a zabezpečiť im dobrú budúcnosť. Tri roky dozadu jej zistili rakovinu, pre ktorú musela odložiť nabok všetky svoje povinnosti a musela sa intenzívne liečiť. O svojej chorobe hovorí len striedmo, hlavne pred deťmi. Teraz, nabrala sily a liečba je úspešnejšia než inokedy, rozhodla sa ísť do NY, aby bola pri svojich deťoch, keď jej v tom doteraz bránila choroba. A samozrejme preto, lebo je pobúrená z toho, čo sa k nej dostáva. Neverí že správcovia alebo hocikto, kto tam je, dovolili, aby sa toto pod ich strechou dialo. Dozvedela sa to od manžela, ktorý v je rade. Po úpenlivom prosení jej kývol a dosadil ju tam ako mentorku. Vie, že nie je tak silná aby šla do boja, ale vie, že im môže dať vedomosti, ktoré potrebujú. Na svoju ženu však dáva veľmi pozor, podporuje jej rozhodnutia ale rád kontroluje, čo chce robiť. Nie, že by jej alebo jej úsudku neveril, skôr preto aby mohol okamžite zasiahnuť, ak by jej to mohlo ublížiť.