Lednové                                   nástěnky

Logan Campbell
31. ledna
Procházel jsem se nočním New Yorkem. Nejspíš vás napadne, že to není nejlepší nápad, když jsem se nedávno dozvěděl, že otec mojí přítelkyně je upír, co jí ubližuje. Je tedy pravděpodobné, že si může dovolit i na mě. Ale co já s tím? Nebudu se kvůli tomu muži omezovat ve své pracně vydobyté osobní svobodě. I přes několik měsíců strávených v tomto obrovském městě se stále cítím jako cizinec, což potvrzuje můj výrazný britský přízvuk. Ano, občas užiji některých amerických výrazů, jelikož po takové době s Mayou mi připadají přirozené. To ale neznamená, že je neobalím svou pro místní podivnou výslovností. Ale teď k věci. Fascinovaně jsem si prohlížel pouliční osvětlení a jen pohled vzhůru k nebi černému jako uhel, mě upozorňoval, že není den. Když se na to teď dívám zpětně, možná jsem měl ubrat na fascinování a přidat na opatrnosti. Zničehonic jsem zabočil do tmavé uličky, aniž bych vlastně tušil proč. Nejspíš mi to připadalo jako lepší řešení, než se otočit a vrátit zpět. Ovšem v této uličce jsem něco ucítil. Nechutný pach smrti, ne však té, která leží pod zemí. Cítil jsem upíra. Otřásl jsem se, ale proč se stresovat? New York je jich plný, nemusí to nutně znamenat, že se v téhle uličce momentálně nachází. Avšak čím dál jsem postoupil v uličce, tím silnější byl odér oné stvůry. Ten pach jsem neznal, takže jsem mohl identifikovat jen to, že toho upíra neznám. Což není moc dobrý posudek, protože se těm potvorám s přehledem vyhýbám. Došel jsem až do bodu, kde poblikávala jediná pouliční lampa. Za ní jsem spatřil stín. Proč jsem měl pocit, že si mě prohlíží? Cítil jsem jeho pohled, ze stínu jsem totiž vytušil, že postava je mužská. Najednou postoupil do světla lampy. Stále jsem ho nepoznával, ale něco mi na něm bylo důvěrně známé. Jakési rysy jeho obličeje. Jako bych je často vídal. Myslíte, že mi v tento moment došlo, že stojím před panem Ledwinem? Ani náhodou! Stál jsem tam jako solný sloup a pozoroval jsem ho. Nepřibližoval se, jakoby si dával pozor na to, abych ho zřetelně viděl. "Když jsem se dozvěděl, že má Maya něco s vlkodlakem." Odmlčel se a mě zarazil chlad jeho hlasu. Co ví o Maye? "Nečekal jsem, že se jedná o takové štěně." Možná nejsem nijak robustní, ale takhle si říkat nenechám. Byl jsem poněkud rozrušen jeho slovy, a tak jsem chvíli nezaznamenával, že se za mnou vynořil nový pach. "Co na tobě vidí?" I kdybych z něj nenávist necítil, viděl jsem ji v jeho znechuceném výrazu. Byl naprosto přesvědčen, že je mnohem lepší než já. Mému zpomalenému mozku to konečně došlo. Já vím, trvalo mi to dlouho, ale nesuďte mě. "Já ti nevím, ale ne všechno je o vzhledu, Brandone." Až teď jsem zaznamenal ženu stojící přímo za mnou. Rentgenovala mě pohledem a mě to znervózňovalo, přesto jsem zatvrzele mlčel. Když jsem si nyní uvědomil, před kým to stojím, vzedmul se ve mně vztek. "Ono často stačí, když vám někdo svou přítomností nepije krev." Užil jsem slovní obrat, který více než výstižně promluvil o situaci. Muž se zasmál neveselým smíchem a žena se k němu poněkud tišeji přidala. "Vidím, že ti to pověděla." Zlověstně se mu zablesklo v očích a já věděl, že teď nesmím šlápnout vedle. "Ani nemusela, když spolu dva lidé prožívají intimní chvíle, obvykle přitom na sebe vidí." Poznamená se sarkastickým nádechem. "Otec nemusí vědět všechno." Dodá muž po další sérii smíchu. "Také vám všechno neříkám." Snažil jsem se zachovat si chladnou hlavu a udržet tento rozhovor tam, kde je. Jenže jsem cítil, jak ve mně vře krev. "Slyšíš, jak rychle mu bije srdíčko?" Řekla posměšně žena a já sevřel ruce v pěsti. "Snad se nebojíš, vlčku?" Pan Ledwine pozvedl obočí a mě se v hlavě znovu přehrála Mayina slova. Snažil se ji zničit fyzicky, i psychicky. V tu chvíli mě nezajímaly mé původní úmysly a věděl jsem, že moje oči již zvlčely. "No, vidíš to Tracy? Nakonec se přeci jen pobavíme!" Nadšeně zatleskal a já věděl, že mu přesně hraji do noty. Ale myšlenky zatemněné vztekem a nenávistí mi nedovolily si to připustit. Za chvilku jsem cítil dobře známou úlevu a hned poté jsem měl oči v úrovni ramen muže, kterému Mayina matka říkala Brandon. "Hezké." Uznala tiše a nepřestala mě sledovat. Já ji však s přehledem ignoroval, což jsem neměl. V první řadě jsem chtěl zničit jeho, on to celé začal. Z mého hrdla uniklo temné zavrčení a upír se smál na celé kolo, v jeho smíchu ale nebyla ani špetka pobavení. Vrhl jsem se na něj a útočil jsem na hruď. Absence tréninků se v mém boji neobjevila a já bych si skoro oddychl. Pan Ledwine už byl pořádně zřízený, krev mu tekla kudy mohla, přesto se nepřestával smát. O chvíli později jsem si uvědomil svou chybu v ignorování jeho ženy. Ucítil jsem její silné ruce na bocích a byl jsem mrštěn o vedlejší stěnu. K mému potěšení jsem alespoň zpozoroval, že to pro ni bylo značně namáhavé. Po přibližně dalších deseti minutách mi došlo, že se to kvůli nerovnoměrnému souboji obrátilo proti mně. Já byl po chvíli ten, co měl chlupy slepené krví a nejen jejich. Když se mi rány stihly zacelit, objevily se nové. Popadl jsem tedy do tlamy kusy svého oblečení ležícího na zemi- nenechám jim tu stopu, aby je dovedla ke mně domů, když tam chodí Maya!- a věnujíc tomu muži hluboký šrám na hrudi, který ho donutil se opřít o zeď, jsem se vydal rychle pryč. Neběžel jsem domů, nepřišlo mi to bezpečné. Běžel na opuštěnou policejní stanici, kde mají sídlo vlkodlaci. Přestože jsem se styděl za svůj úprk věděl jsem alespoň něco. Jak vypadají, jak voní-co to povídám, páchnou příšerně-a získal jsem jakousi ukázku jejich stylu boje. Už nebudu vynechávat tréninky, a jestli je potkám znovu... Budu připraven.

Rianny Blacksnare
31. ledna 
Občas je celkom výhodné, že ste bohatý a nemáte problém si dožičiť všetko, čo chcete. Našťastie mám veľa peňazí a predala som celú výstavu v Holandsku. Opäť si budeme pekne žiť. *** ,,Konečne si doma zlatko." tešila som sa a obchádzala okolo toho nádherného auta. Ďalšie do zbierky. Matný, čierny jaguár XF stál zaparkovaný na mojej príjazdovej ceste. Nedokázala som sa na neho vynadívať. Rýchli, elegantný.... dokonalý. ,,Ešte niečo je potrebné pani?" Prvýkrát som sa pozrela na mládenca, ktorý mi ho doviezol priamo z výroby. ,, Nie, to bude všetko." prepustila som ho a už som sa venovala iba novému miláčikovi. Otvorila som dvere šoféra a zbadala slonovinovo biele čalúnenie sedadiel. Od radosti som zvýskla. ,,Tak, kde ťa dáme?" Rozmýšľala som nahlas a sadla si za volant. V mojich garážiach už nebolo veľa miesta. Jedna červená mazda 3, čierny mercedes bands (kabriolet) a ešte hnedé BMW X5. Plus tam bol zazimovaný Rhageov harley. Oh, a aby som nezabudla, ešte má doraziť tmavo-zelené kawasaki ZX-10R. Bude potrebná nová garáž na ďalších miláčikov. Možno ani nie garáž. Bude stačiť rozšíriť zadný vchod do podzemia a z jednej sály vytvoriť garáž. Veď je ich tam dosť. Rozmýšľala som a zaradila spiatočku. Vycúvala som z príjazdovej cesty a zamierila nevedno kam. Len som ho jednoducho chcela otestovať. Vytočila som číslo na Billa. Po niekoľkých zazvoneniach mi to zdvihol a ja som sa usmiala do vzduchu. ,,Ahoj Billi. Budem potrebovať prekopať zadný vchod do podzemia... Áno ja viem, že som to neplánovala, ale chcem mať dole podzemnú garáž...Presne tak, nový maznáčik... Vieš, ako veľmi ťa milujem?" Zložila som mobil a usmievala sa ešte viac. Výborne Bill začne s úpravami hneď a budú to mať hotové do týždňa. Och, aké je dokonalé mať prednosť pred ostatnými.

Satria Orb
29. ledna  
Od toho dňa, kedy ma Rei našla v chate a pokúsila sa ma dať do kopy nachádzal som útechu iba v tréningoch. Neprestával som trénovať. Každý deň, denno denne som chodil na Riannino cvičisko a trávil tam aj niekoľko hodín denne. Naberal som hmotu, priberal, až sa mi veci stávali malými. Našťastie som vždy nosil voľné nohavice a o kúsok voľnejšie tričká, ktoré mi teraz boli presné. Začal som jesť viac mäsa a to znamenalo lov. Bavilo ma to viac, ako keby som mal len skočiť do obchodu kúpiť si nadopované mäso. Bolo to zdravšie a získal som tým viac energie. Trénoval či vo vĺčej, alebo v ľudskej podobe. Bolo mi to jedno. Hlavné bolo, že som sa zlepšoval. Nepociťoval som nič, žiadne emócie. Ešte aj tá silná chuť ku hudbe sa stratila. *** Sedel som v chate. V chlade chaty. Oheň neplápolal. Nepotreboval som ho. Moja telesná teplota bola v normále, aj keď vonku bola ukrutná zima. Predo mnou na stole ležala gitara. Gitara, ktorú som niekedy nedokázal pustiť z ruky. hľadel so na ňu, ako na najväčšieho nepriateľa. Škrípal som zubami a zatínal sánku. Ani neviem, či mi to napadlo sadnúť si tesne vedľa nej. Už dlhé týždne som ju ani len do ruky nechytil. Dokonca som na ňu, ani nehľadel. Kde som ju položil tam zostala. Padal na ňu prach. ,,Čo som len na tebe videl? prečo som tak miloval hudbu?" Pýtal som sa gitary, ale odpoveď som nečakal. Natiahol som sa teda po ňu. Končeky mojich prstov sa len letmo dotkli hmatníka a ja už som ucukol a zasyčal. pozrel som sa na prsty, ale nič tam nebolo. Aj napriek tomu som ctil bolesť. Zaťal som sánku a s odhodlaním opäť po nej siahol. Je to iba v mojej hlave, vravel som a oblapil hmatník. Sužovala ma bolesť, ale ja som to chcel prekonať. Psychická bolesť bola horšia, ako fyzická, ale ja som si už na ňu zvykol. ,,Nič to nie je. Iba nástroj." Vravel som si a položil gitaru tak, aby som mohol hrať. Len, čo zaznel prvý rozladený tón moje ušné bubienky išli popukať. ,,Nie!" zreval som a položil gitaru na stôl. Chytil som sa za hlavu a mal som, čo robiť, aby som sa udržal. Niečo sa vo mne lámalo. Moja obrana padala,ale to som nemohol dovoliť. Vyrazil som z chaty. Bežal som, ako o život. Budoval som a opravoval múry, ktoré ma bránili pred citom. Vrátil som sa na cvičisko, kde som sa odreagoval. Trénoval som, až kým som nepadol od únavy na chladnú zem. nedokázal som sa pozviechať. Iba som tam tak ležal a premýšľal. 

29. ledna
Opäť raz som behala po lese s ohnivým vlkom po boku. Rozmýšľala som, aké účinka má tento oheň na ostatných. Keď sa ho Iralli dotkol pociťoval neskutočnú bolesť, ale iba psychickú. V skutočnosti sa mu nič nestalo. Žiadne viditeľné zranenia proste iba bolesť. Uháňala som, ako o preteky a smiala sa tomu. Ja, čo som nenávidela mágiu som sa s ňou spriatelila a začala trénovať. Myšlienkou som premenila vlka na medveďa a vyskočila na jeho chrbát utekali sme dlhú dobu, až sa stal z medveďa drak a vzlietli sme do vzduchu. Našťastie už bolo veľa hodín a malo pravdepodobné, aby sa niekto nachádzal vonku. Stal sa zo mňa nočný tvor. Navigovala som draka ku moru a keď som bola asi tak meter nad zemou prepustila som draka, nasala ho do svojho vnútra a dopadla na zem. Hneď som sa posadila na najbližší kameň a hľadela na more. Trebalo skúsiť niečo viac, ako sa len večne hrať s ohňom. Začala som teda tvarovať morskú vodu do podoby zvieraťa. Bol to len delfín, ale aj ten mi dal zabrať. Chcelo to fantáziu a tej som mala neúrekom. Delfín začal radostne medzi vlnami a ja som sa tešila každému jeho pohybu. Bolo to iné, ako pracovať s ohňom, ale rovnako zaujímavé. Začala som skúšať suchozemské tvory. Vytvorila som zajaca a poslala ho na pevninu. Hľadela som na jeho laby. Vyskytol sa síce na pevnine, ale zeme sa ani nedotkol. Bol presne, ako oheň, tesne nad zemou. Vyzeralo to, že chodí po zemi,ale v skutočnosti chodil nad zemou. Začal radostne skákať okolo mňa a ja som sa iba smiala. Bol naozaj chutný. V tom mi niečo napadlo. Vytvorila som aj ohnivého zajaca a postavila ich oproti sebe. Voda, aj oheň sa pohybovali, ale tvar zostával nemenný. ,,Úžasné." Šepla som a bola som fascinovaná. Každého zajaca som držala na uzde, až som ich nakoniec spojila. Zrazili sa presne uprostred, v tej chvíli, keď som tľapla rukami o seba. Sústredila som sa na paru, ktorá vznikala a vyformovala zajaca. Ohnivý, aj vodný zmizli a stál tam jediný zajac. Dymový. Privolala som ho ku sebe a pohladila ho po dymovej srsti. "Dokonalé." Smiala som sa a teraz sa hrala s dymom. Dokázala som ovládať oheň, pomaly aj vodu a teraz ešte dym/paru. Hrala som sa s dymovým zajacom, nakoniec som z neho zrobila pumu a nechala ju, nech sa rozpŕchne do vzduchu. Para/dym začal opäť stúpať do povetria a ja som sa len dívala. Nakoniec som sa začala smiať. z vody som si vytvorila koňa a privolala ho na pobrežie. Nasadla som na tú sformovanú vodu. Bol, ako živý. Necítila som vlhkosť vody. Bol skoro, ako z mäsa a kostí. Keď som mu pozrela do očí videla som iba presný obraz mojich. Všetko "živé", čo som vytvorila bolo kúsok mňa. Rozbehla som sa do lesa na vodnom koni. Keď som bola tesne pred domom zoskočila som a nechala nech sa voda opäť stane vodou. V okamihu sa roztiekol a vsiakol do zeme. Dokázala som sa iba smiať.

Jack Porter
18. ledna
Túto miestnosť poznám až priveľmi dobre. Veľká. Chladná. Vysoké stropy, na ktorých sú neónové lampy. Večne svietiace lampy. Ten magor by ich mohol už konečne vypnúť. Nenávidím to tu. Nenávidím tú miestnosť. Nenávidím jeho. Ťažko sa mi dýcha, tak skláňam hlavu. Zas. Zas som pripútaný ku kovovej stoličke. Pyžamo mám nasiaknuté vlastnou krvou. Na tele mám otvorené rany, ktoré bolia. Cítim tú bolesť. Vystreľuje mi do každého kúsku tela. Chcem sa pohnúť ale nemôžem, keďže som pevne priviazaný. Chcem kričať. Od bolesti. Hnevu. Zúfalstva. Strachu... ale ani to nemôžem. Moje ústa sa otvárajú, snažím sa kričať ale žiadny zvuk zo mňa nevychádza. Nič. Ticho. Všade je posraté ticho. Vzdávam svoju snahu o krik, pretože je to márne. Nikto ma nepočuje. Nikto ma nezachráni. Viem to. Som úplne bezbranný a ten pocit ma ničí. Porazene skláňam hlavu, pretože nič iné robiť nemôžem. Nemám už ani žiadnu nádej. Je to ako keby sa vyčerpala, ako keby mala svoje dno. A ja som na tom dne. "Anjeličku môj strážničku, opatruj moju dušičku..." Výsmešne sa ozve niekoľko metrov predo mnou. Jeho hlas ma donúti dvihnúť hlavu. Z tieňa, kam nedopadá ani svetlo neónových lámp, vystúpi muž. Ak by sa upravil, oholil a nahodil oblek, vyzeral by ako obyčajný účtovník. Ako obyčajný človek z davu. Heatman Leather. Kráča ku mne pomaly, posmešne sa uškŕňa. Ruky ma založené za chrbtom a mňa desí vedomie toho, čo v nich má. Viem, že má niečo v rukách. Vždy niečo má. "...ako vo dne, tak i v noci, buď mi stále na pomoci.* Zastane priamo predo mnou. Skláňa sa ku mne a ja zatínam čeľusť, pretože nič iné nedokážem. "Kde máš svojho anjela?" Šepká mi do ucha. A ja mu na to neviem odpovedať. Aj keby som poznal odpoveď, nedokážem zo seba dostať ani hlások. "Hm? Nevieš? Tak ja ti to poviem, Jackie." Čupne si a lakťami sa oprie o moje doráňané nohy. Od bolesti stískam svoje zuby k sebe, zatiaľ čo on sa mi pozerá do tváre a pritom sa usmieva. "Je tam hore a pozerá sa na to ako trpíš. Sleduje to celú dobu." Nechcem mu veriť... ale prečo to znie tak pravdivo? Zaprie sa rukami o moje nohy a nadvihne sa. Tvár má len pár centimetrov od tej mojej. "Je to tak zvláštne, Jackie. Je tak zvláštne, keď zostúpia na Zem, stvoria nefilimov a potom ich nechajú napospas osudu." Nefilim? Prečo sem ťahá ich? Zmäteno sledujem ako sa postaví a prejde za mňa. Svoje ruky si pokladá na moje ramená a ako keby naschvál, bolestivo mi stisne ľavé rameno. Presne to mieste kde si ma označil. Cítim ako sa ku mne nakláňa a jeho dych mi znova ovanie ucho. Z toho pocitu ma strasie. "Opustené deti anjelov budú podrobené, ani krídla ich otcov nikoho z nich nezachránia. Všetci budú pochodovať v temnej armáde, budú kráčať krvavými riekami, prinesú utrpenie všade kam prídu. Stanú sa skazou samotných anjelov. Zlatá krv bude na rukách ich vlastných detí. Aký to paradox, že?" Ticho sa mi smeje do ucha ale jeho ruky miznú z mojich ramien. Avšak jeho hlas nikam neodchádza. "Videl si tie deti, tých tak zvaných lovcov. Poviem ti tajomstvo, Jackie... zomrú ako prví." Zašepká a mne prejde mráz po chrbte. Pevne zatváram oči. Chcem uniknúť z tohto...z tohto...sna. Preboha, je to len sen, spomienka! Otváram oči a zdesím sa. Nie som už v tej nenávidenej miestnosti, ale najradšej by som sa do nej vrátil. Okolo mňa je horiace mesto. Mŕtve telá, krv. Stále som ale pripútaný k tej kovovej stoličke. Jediné čo môžem robiť je neveriaco sa obzerať okolo seba. Nie! Vstávaj! Vzbuď sa! Snažím sa prebrať ale v tom vidím na pravo, niekoľko metrov od seba známe tváre. Je z nich urobená hromada. Vidím tam svoju rodinu. Moju mamu, otca, sestru a jej deti. Ten pohľad je na mňa moc, trhá mi srdce na kusy, cítim ako mi tečú slzy po tvári ale aj napriek tomu ako veľmi chcem a snažím sa...nedokážem otočiť hlavu. Nedokážem odtrhnúť zrak od ich mŕtvych tvári. Nie! Chcem kričať! Chcem toho hajzla poslať k čertu! Chcem sa prebrať! Ale nemôžem ani otvoriť ústa, je to ako keby mi ich niekto držal, ako keby mi niekto bránil v kriku. "Chcel by si snáď niečo povedať, Jackie? Nie? Dobre, dobre nebudem ťa nútiť do reči. Vieš, že máš peknú rodinku? A pozri sa, nie je to tvoj nový kamarát Damian? A tam je Arianne." Heatman mi šepká do ucha a ja zrakom putujem po tej hromade mŕtvych tiel. Sú tam všetci, ktorých som spoznal. Konečne odvraciam zrak ale viem, že ma ten výjav bude prenasledovať už navždy. Tisnem viečka k sebe. Snažím sa zobudiť ale stále ma niečo drží. Otvorím oči a hľadím pred seba. Predo mnou je armáda ľudí. Všetci od krvi, všetci hľadia na mňa. Ide z nich strach. "Čisté duše budú podrobené temnotou a budú to ony, kto stiahnu anjelov z nebies a prelejú ich krv. Jackie, Jackie, Jackie..." Stojí za mnou. Cítim ako sa nakloní, cítim jeho dych na uchu. Jednu ruku mi pokladá na rameno. V druhej ruke má dýku. Je čierna, dlhá, s ornamentmi. Jej čepeľ mi prikladá na miesto kde mám srdce. "Pridaj sa k nám, Jackie." Dychtivo ma vyzýva. Trhano sa nadýchnem, ako keby mi niekto konečne uvoľnil pľúca. "Pridaj sa k nám." Ticho zopakuje a na dôkaz, že to myslí vážne pritlačí dýku k mojej hrudi. Cítim ako mi ňou prerezáva kožu. Pri každom nádychu sa zarezáva viac a viac. Prezerám si tie bezduché tváre potriesnené krvou. Pridať sa k nim? Ničiť? Zabíjať? Prečo? PREČO?! "Choď do pekla." Môj hlas znie ako výstrel v tichu. Čakám, že mi zabodne dýku do srdca. Cítim jej hrot. Cítim ako sa mu chveje ruka túžbou spraviť to. Ale nič sa nedeje. Za sebou počujem tiché zavrčanie ale vystrieda ho uchechtnutie. "Odtiaľ som sa predsa vrátil, Jackie." Srdce mi vynechá niekoľko úderov. Čo?! Chcem to zakričať ale znova mlčím. To nie je možné. Je mŕtvy. Zrak sa mi rozmazáva. Doteraz ostré obrazy sa rozptyľujú, počujem pískanie a šepot. Ten hluk sa rýchlo zhoršuje. Drása mi uši. Zrýchlene dýcham. Chcem aby to prestalo. Už dosť. Dosť! "Dosť!" Vykríknem a všetko utichne. Všade je tma a ja sa nemôžem ani pohnúť. Na uchu cítim dych a je mi jasné komu patrí. "Nabudúce ťa už zabijem a nezabráni mi v tom ani on." Hovorí to uštipačným tónom a ja som zrazu voľný.

Prudko sa nadýchnem a posadím sa na posteli. Doslova lapám po dychu ako keby som sa ešte pred chvíľou dusil. Som splavený potom, vlhké vlasy sa mi lepia na čelo. Aj oblečenie sa na mňa lepí. "Sakra." Poviem nahlas. Zvuk môjho vlastného hlasu ma upokojuje. Konečne môžem hovoriť. "Do čerta. Bol to len sen. Spomienka, nič viac. Nič viac." Blábolím do tichej izby. Nahlas sa presviedčam, že to nič viac nebolo. Rukami si pretriem tvár. Pozriem sa na svoju hruď, kde pred malou chvíľou bola priložená čepeľ dýky. Strniem. Srdce mi znova vynecháva niekoľko úderov. Na mojom bielom tričku sa tkvie krvavý fľak, presne na mieste kde ma Heatman Leather poranil dýkou. 

Leslie Malwin
14. ledna 
Dnes jsem se rozhodla, že projdu změnou. Vstala jsem z postele, vzala si prášky a krabičku s nimi odložila zase zpátky na noční stolek. Unaveně jsem si promnula obličej a šla jako každý den do kouelny, abych se osprchovala. To je můj každodenní cyklus. Vstát, vzít si prášky, osprchovat se, obléct se, pokud možno se najíst a napít a zkrátka se o sebe postarat. Jo a ještě o Hope, kterou momentálně hlídám pro Taissu. Je to zlatíčko. Možná si taky pořídím psa, jak se tu na ni tak dívám. Jak jsem vylezla z koupelny, tak jsem se posadila na postel. V jedné ruce jsem si držela hřeben, druhou jsem hladila Hope, která se mnou byla na posteli. Teď jsem se o postel dělila s ní. Kartáčem jsem dělala celkem dlouhé tahy mezi vlasy. Kartáč jsem odložila bokem a vlasy si projela rukou. A v tom mě to napadlo. Potřebuju změnu. Já se musím změnit. Pořád se snažím měnit něco na okolí, jakobych chtěla změnit minulost nebo tak něco. Ale minulost změnit nejde. Co se stalo, se stalo. Ano, hrozně mě to bolí a nikdy se s tím nesrovnám. Jsem navždy poznamenaná svou minulostí a kolik mi je? Na konci měsíce 22? Skvělý. Prostě to musím udělat. A udělám to hned teď a tady. Celkem rychle jsem se zvedla z postele a zamířila do koupelny, kde jsem vyndala z poličky nůžky. Prohlédla jsem si je. Naštěstí to byly nůžky, kterými se vlasy stříhat dají. Občas holkám na baletu dělám složité účesy, občas musím i něco střihnout a nikdy to nedopadlo nějak špatně, takže jsem do toho šla. A proč by ne? Co jsou vlasy? Nic. Vzhledem ke ztrátě těch co milujeme jsou ustřihnutý vlasy nic. A tak jsem začala. Stříhala jsem pramen po prameni. Prvně celkem zuřivě, ale potom jsem se uklidnila a divokost zpomalovala. Za chvíli jsem si vlasy stříhla pomalu a když jsem to dodělala, tak jsem se na sebe zadívala do zrcadla. Semkla jsem k sobě pevně rty a v očích jsem měla slzy. Dívala jsem se na sebe a nechápala jsem, co se to ze mě stalo. Kdo jsem? Jsem ještě vůbec já? Ale to jsou otázky, které si pokládám každý den. Vlastně je faktem, že se asi chci změnit. Ne v základech, ne v povaze, jen..Ne. Nevím, v čem se chci změnit. A když nevím co chci, tak jsem udělala aspoň to s vlasy. Třeba mi to pomůže, kdo ví. Já už totiž nevím nic. Vím jenom to, že asi zůstanu navěky sedět doma s omluvenkou do práce a když se mi někdo ozve, tak se možná i dokopu ven. Teď se teda dokopu ven aspoň kvůli venčení psa, ale jinak nevím. Maximálně tak kvůli nějakým hlavním povinnostem. Což mi připomíná, že bych měla vyvenčit Hope. Takže jsem ji vzala, už s menší zěnou vzhledu a šla jsem se s ní někam projít. Vzduch mi stejně prospívá. A možná sem se s ní i trochu rozzářila. S ní a s práškama. 

Iralli Akinori 
8. ledna

Mé přeměny mě ničí. Poprvé se to zdálo být v pořádku, ale nyní mi to hrozně ničí mozek, neustále mě bolí hlava a nevím pomalu co je a není skutečné. Čemu a komu mám věřit... Ráno se budím s pocitem, kdy si přeju, aby tahle noční můra skončila. Je to mnohem horší, než jsem původně očekával. A můj trenér? Carter by ještě šel, ale Lucasovi bych nejradši zakroutil krkem. Na jednu stranu chápu jeho postoje, ale na druhou to jeho chování k ostatním. Plus další skvělý spolubydlící, Kate. Zdá se trochu jako normální člověk, ale její chování je občas fakt na pěst... Chová se jak malá. A já s tímhle stěžováním nejspíš taky... 

Reina Rodriguez
1. ledna
Nakoniec sa rozhodla so sebou ťahať len jeden kufor a to preto, že všetky darčeky pre rodinu poslala prvou triedou., i tak si je istá, že na spiatočnej ceste si bude musieť kúpiť ešte jeden alebo prinajmenšom nejaký požičať od abuely.
Hmm, dúfam, že som doma zariadil všetko pretože ak nie tak ma porazí. - povie si zatiaľ čo sa rozhliada pred letiskom, aby si vzala taxi a mohla sa dopraviť najskôr k rodičom, kde si nechá veci a potom sa pôjde zvítať s časťou rodiny, ktorá chodí nový rok oslavovať k abuele.
Povzdychne si keď pred ňou konečne zastaví auto s označením taxi a z okienka sa na ňu smeje tvár bratranca, z piateho kolena, Manola.
"Hola, chica," pozdraví ju a ona si nedokáže odpustiť drobný úsmev.
"Hola, Manolo," vráti mu a už sa mu i súka s kufrom na zadné sedadlo. Kufor hodí vedľa seba a ona si sadne tak aby sa mohla opierať o predné sedadlá a sledovať tak cestu.
Dúfam, že mi Dee dá vedieť ak by sa niečo stalo. Predsa som jej to len pred odchodom niekoľko krát spomínala. Sakra! A čo ak bude niečo zatajovať? Och, dopekla... Musím to čo najskôr vyriešiť, pobehať všetkých a potom sa dostať domov. Och, tento mesiac bude strašný!
"Hej, Rei!" skríkne po nej hlas z predného sedadla a ona si až teraz uvedomí, že Manola prestala nadobro počúvať a ponorila sa hlboko do svojich myšlienok. "Stalo sa snáď niečo? Si nejaká tichá."
"Nie, nie. Všetko v najlepšom poriadku, len som rozmýšľala či som náhodou na niečo nezabudla. Veď vieš, že občas prestanem myslieť na dôležité veci a stratím sa vo frmole, ktorý mám." Smeje sa a snaží sa to celé nejako zahovoriť. "A ako sa má rodina? Čo žena a deti? Ako sa to volajú, Javer a Rosita?"
"Hej, tak vieš všetko ide ako má. Dokonca je už ďalšie na ceste. Ale chceme sa nechať prekvapiť..."
Tak to je super, o koľko je starší odo mňa, o dva roky a to už majú tretie dieťa. To zas bude vypočúvanie a dohadzovanie a všetko to nenápadné zoznamovanie s chlapmi, ktorých mená si už po prvej hodine nebudem pamätať. Och, nie že by som mala takú slabú pamäť. Nie, to nie. Ale bude ich tak hrozne veľa, že moja hlava bude mať guláš na entú. - pomyslí si zatiaľ čo si Manolo melie svoje a ona sa tvári, že ho počúva. Po chvíli sa ale oprie o zadné sedadlo tak ako sa patrí a jej myšlienky naberú totálne iný smer.
Prečo sa cítim ako by som sa na nich vykašlala? Nemyslím len kvôli tomu čo sa deje okolo ale... Satyr potrebuje niekoho, kto ho znova dostane na jeho starú cestu. To čo z neho teraz stalo je desivé. Jeho prázdny pohľad naháňa väčší strach ako šialený vlk pobehujúci po meste. Mala som proste zostať a nie sa stretnúť s rodinou, pred ktorou sa musím tváriť, že je všetko v poriadku a nič sa nedeje, keď pri tom sa v okolí mesta začína pohybovať čoraz viac neoperených a taktiež démonov... A Dee? Čo keď sa jej niečo stane? Neprežila by som keby sa jej niečo stalo. Čo ak s ňou budem chcieť hovoriť a ona bude zatiaľ bojovať o svoj život, a ja ju tým len vyruším, a tak jej privodím nejaké zranenie, alebo nebodaj smrť? Nie, nie! Najlepšie bude ak ju ju bem kontaktovať čo najmenej. Ak... ja neviem. Dios, musím sa vrátiť domov! - uvedomí si v rovnakom momente však zastane auto pred domom jej rodičom.
Porazenecky si povzdychne a nasadí si na tvár šťastný úsmev, i keď do očí sa jej tlačia slzy.
Stále to môžeš zvaliť na slzy šťastia, chica. - pripomenie si a dúfa, že jej to prejde.
"Tak a sme tu, Rei," povie jej z poza volantu zatiaľ čo sa ona snaží dostať zo zadného sedadla. "Vidíme sa večer, chica!" povie ešte kým sa stratí niekde na ceste.
"Tak a je to tu. Naber sily, chica, a nezabudni na úsmev," dodáva si v tichosti odvahu a dúfa, že ten mesiac ubehne rýchlejšie ako myslí.

Eleanor Shadeland
1. ledna
Len čo sa zotmie, vybehne z domu a zabalí sa do bledého kabáta, ktorý by sa hodil skôr na sychravé jesenné rána, no Ele už chlad nepociťuje ako smrteľníci. V kapse kabáta má zložený list, ktorý je adresovaný dievčaťu, ktoré jedného večera spoznala v parku. Bolo unavené a zbité. Možno si to ani neuvedomovala no v tedy jej to dievča pomohlo od toho, aby sa pomiatla a preto je rozhodnutá pomôcť jej s čímkoľvek len bude potrebovať.
Ele mala ťažké obdobie, a prípad ktorý jej zabezpečilo toto dievča jej pomohol vrátiť ju späť od bláznivých myšlienok...
Chvíľu jej trvalo než sa dostala k jej bytu, ale to prečo prišla vybavila veľmi rýchlo.Maya,
musím náhle odísť z mesta, no stále pracujem na tom aby si mala pokoj od toho chlapa.
S niekým som sa stretla a prejednala som s ňou všetko čo si mi povedala a mám záver, ktorý ťa poteší.
Tvoj otec porušil zákony nie len voči vlastnej rase, ale i voči tým ostatným a i voči spolku. Čiže jeho trest bude nemenný.
Taktiež sme vraveli o zmluve, ktorú si našla a môžem ťa ubezpečiť, že nič neznamená. Si slobodná a nech uzavrel s tvojou matkou akúkoľvek zmluvu je neplatná pre náš i ten tvoj svet. Čiže gratulujem, tvoj otec na teba nemá žiadne právo.
Ak by to ale nechcel pochopiť, pred odchodom som spravila zopár opatrení. Dúfam, že sa nenahneváš no s čase tvojej neprítomnosti som ti dala posvätiť byt, takže sa teš. Tvoj otec tam už nemôže vstúpiť. Taktiež som ti zohnala svätenú vodu - ak ju budeš piť, nemôže ťa ovplyvniť ani sa z teba napiť, a ďalšie pre teba prospešné veci.
Dúfam, že ti to aspoň trochu pomôže chrániť sa. Viac teraz pre teba nemôžem spraviť, no len čo sa vrátim budem v tom pokračovať, až ťa nechá na pokoj úplne.
Prajem ti úspešný nasledujúci rok,
s pozdravom Ele.Položí list na zem a podsunie ho pod dvere Maynho bytu.
Dúfam, že ti to aspoň nejako pomôže, princezná, pretože viac teraz nezmôžem. Ten chlap je odsúdený. Jediné čo treba je stačiť ho chytiť. - pomyslí si a odchádza preč, kým je možné že ju nik neuvidí.
Možno by som sa mala rozlúčiť i s bratom, ale má toho dosť tak prečo ho vôbec obťažovať? Ak sa bude zaujímať Jesse mu povie, že som odišla. Vravela som mu to. A vravela som to i Theovi. Ak bude niečo potrebovať, stačí... Nie, lepšie bude ak, sa to nedozvie. A na čo aj. Neviem koľko sa zdržím a ani to či sa vôbec vrátim.
Povzdychne si a pokrúti nad sebou hlavou.
Ale večer sme to mali s chlapcami pekný. - usmeje sa keď si spomenie ako sa vyvinul neskôr večer s Theom.

Rhage Jarlgesher
1. ledna
Prišiel som do Nórska spoločne s Eliszabeth. Bola to vcelku príjemná mladá dáma, ale mala jednu chybu. príliš veľa rozprávala o svojom kozmetickom salóne a ženách, ktoré do neho chodia. Mám rád príbehy, ale nie o ženách, ktoré si na seba dávajú kilo make-upu. Samozrejme, že som sa usmieval a prikyvoval, čo iné mi zostávalo.
,,Takže," začal som opakovať náš príbeh, ,, spoznali sme sa iba nedávno, volám sa Nicholas Arches a som právnik. Poznáme sa niekoľko mesiacov a si do mňa úplne zbláznená a ja do teba." *Zahľadím sa na ňu a usmejem sa.
,,Jasne, jasne. Ako chceš Nick." Odvetí mi a konečne vstupujeme do chrámu, kde sa vydáva jej priateľka. je to naozaj pozoruhodný chrám. Obrat prebehol bez komplikácii. Hľadel som na nevestu a ženícha. Celkom dobrý nápad vybrať si dátum svadby na nový rok. Pomyslel som si a usmieval som. Konečne sme sa premiestnili na hostinu, kde som hral dokonalého priateľa Beth. ,,Zdravím Vás, vy musíte byť priateľ našej Beth. Rád Vás spoznávam pán..." pýtal sa ma stále niekto. ,,Nick. Tiež vás rád vidím." Zdvorilo som sa usmieval a rozprával sa s ľuďmi, ktorých som vôbec nepoznal, ale veď pretvárka je to, čo viem najlepšie. pri tejto práci treba vedieť hrať a predstierať. Na pohľad spokojne a šťastne som sedel vedľa Beth a počúval príhovory a blahoželania. Konečne nastala tá hodina prelomu roku. ,,ŠŤASTNÝ NOVÝ ROK." kričali všetci dookola a ja som sa iba usmieval a prial im to isté. Nakoniec som sa nejako oslobodil z objatia Beth a zamieril na balkón. Oprel som sa o zábradlie so šampanským v ruke a hľadel na hviezdy. ,,Šťastný Nový rok zlato." Preniesol som po tichu ku hviezdam a myslel na Rianny. ,, Poď dnu Nick, lebo zmrzneš." so smiechom ma vyzývala Beth a ja som sa poddal, musel som predsa hrať a nemohol som ju odmietnuť, je to predsa zákazníčka, ktorá si zaplatila za moju spoločnosť. ,,Už idem zlatko." Povedal som jej a opäť som vkročil do miestnosti, kde to žilo. Poprosil som ju o tanec a so zvonivým smiechom prijala moje pozvanie. pretancovali sme celú noc, ale ja som pred sebou videl vždy iba jednú tvár. Tvár človeka, ktorý nosí prsteň mojej babky. RIANNY.